Predstavte si, že vidíte topiaceho sa muža a záchranný kruh vo vašej ruke je jediné, čo ho delí od istej smrti. Nezamaskovali by ste záchranný kruh tak, aby pripomínal vodu, v ktorej sa topí. Nespochybňovali by ste otvorene účinnosť záchranného kruhu ani by ste nediskutovali o relatívnych výhodách iných plávajúcich predmetov. Určite by ste k nemu neskočili  a predstierali, že aj vy sa topíte. A v neposlednom rade by ste sa ho nepokúšali presvedčiť, že ak by mal dostatok viery, vedel  by manipulovať záchranným kruhom. 

Žiaľ, príliš veľa ľudí v dnešnej cirkvi zaobchádza so záchranným prvkom evanjelia podobným a nesprávnym spôsobom. Jedinou nádejou sveta je premieňajúce dielo Pána skrze Jeho Ducha a Slovo. Cirkev existuje ako Boží svedok na zemi , ktorý  svedčí o Jeho pravde slovom i skutkom . 

Jednou z najväčších prekážok práce cirkvi je však často samotná cirkev .

Dôvody sú rôzne. Niekedy cirkev ospravedlňuje a toleruje hriech do takej miery, že sa stane pokryteckým terčom posmechu. Ak  cirkev nedokáže alebo nechce ísť morálnym a duchovným príkladom,  v skutočnosti nemá svetu čo ponúknuť.

Nie je to však len hriech, čo bráni dosahu a užitočnosti cirkvi. Dnes je účinnosť cirkvi často obmedzená nesprávnymi prioritami. Tým, že cirkev kladie vysoký dôraz na veci, ako je početný rast, svetská dôveryhodnosť alebo mimobiblická autorita, znižuje hodnotu biblickej vernosti a ochromuje svoju schopnosť byť soľou a svetlom vo svete (Matúš 5:13-16 ). Pozrime sa na niektoré významné príklady tohto tragického vzoru.

Cirkev citlivá na hľadajúcich

Citlivosť na hľadajúceho nie je nový fenomén. Hoci trendy  sa môžu meniť, základnou prioritou je  urobiť cirkev atraktívnejšou, zábavnejšou a príjemnejšou pre svoje publikum. Filozofia služby v cirkvi je riadená trhom a  prispôsobovaním sa svetu. Vypĺňanie času kresťanov svetskými aktivitami namiesto bibického štúdia, príjemné posedenia pre rodiny, manželov,  svetské aktivity pre deti a dorast , spoločné výlety a pobyty avšak nie s cieľom poznávania samotného Boha pri štúdiu . Viac vysvetľuje John MacArthur v knihe Honba za evanjeliom. 

Žiaľ, filozofia služobníctva riadená trhom sa obracia na najhoršiu náladu našej doby. Zameriava sa na ľudí, ktorých prvou láskou sú oni sami a ktorým na Bohu nezáleží – pokiaľ Ho nemôžu mať bez toho, aby narušili svoj sebecký životný štýl. Sľúbte takýmto ľuďom náboženstvo, ktoré im umožní cítiť sa pohodlne v ich materializme a sebeláske, a oni zareagujú v hojnom počte. ^[1]

Ak je cirkev v kázaní evanjelia nádejou pre svet, prečo by venovala toľko času a úsilia napodobňovaniu sveta? A ak bol hriešnik presvedčený o svojej potrebe Spasiteľa, prečo by sa obrátil na zbor, ktorý sa tak veľmi podobal svetu, z ktorého potreboval byť zachránený ?

Postmoderná cirkev

Snahu o svetské prijatie a dôveryhodnosť vidíme aj v postmodernej cirkvi, kde je pravda relatívna a subjektívna a biblické doktríny sú otvorené diskusii .Namiesto toho, aby presadzovali pravdu a bojovali za ňu, odrážajú postoj aténskych filozofov, s ktorými sa Pavol stretával, ktorí vždy hľadali niečo nové a neopakovateľné ( Skutky 17:21 ).

Toto všetko je podložené predstieranou pokorou – akoby presvedčenie mohlo byť len výsledkom úzkoprsej arogancie. V tomto ohľade postmoderná cirkev redukuje vieru a štúdium Biblie na akademické záujmy a otvára dvere všetkým falošným doktrínam.  John MacArthur v knihe Vojna pravdy to vysvetľuje:

Myšlienka, že kresťanské posolstvo by malo zostať flexibilné a nejednoznačné, sa zdá byť obzvlášť atraktívna pre mladých ľudí, ktorí sú v súlade s kultúrou,  milujú ducha doby a neznesú, aby sa autoritatívna biblická pravda s presnosťou uplatňovala ako náprava svetského životného štýlu, bezbožných myslí a bezbožného správania. A jed tejto perspektívy sa čoraz viac vstrekuje do evanjelického cirkevného tela.

Ale to nie je autentické kresťanstvo. Nevedieť, čomu veríte (najmä v takej podstatnej veci kresťanstva, ako je evanjelium), je z definície druhom nevery. Odmietnutie uznať a obhajovať zjavenú Božiu pravdu je obzvlášť tvrdohlavý a zhubný druh nevery. Obhajovanie nejednoznačnosti, vyzdvihovanie neistoty alebo iné zámerné zahmlievanie pravdy je hriešnym spôsobom pestovania nevery. ^[2]

Svetu niet nádeje, ak cirkev odmieta jasne povedať, čomu verí, a byť neochvejná vo svojom záväzku k Božiemu slovu. Božia pravda čelí dostatočným útokom z vonkajšieho sveta – nemusíme ju ničiť aj zvnútra.

Charizmatická cirkev

Ďalší spôsob, akým si cirkev sama zvádzala na nesprávne smerovanie, je ilustrovaný charizmatickou cirkvou. Prehnaným zdôrazňovaním apoštolských darov a zaujímaním nebiblického pohľadu na dielo Ducha Svätého – nehovoriac o údajnej schopnosti veriaceho ovládať a riadiť Ducha – sa charizmatické hnutie do značnej miery odklonilo od biblickej ortodoxie a uvrhlo milióny ľudí na celom svete do slepej modlárskej služby.

Asi najduchovnejšie smrteľným aspektom charizmatickej cirkvi je to, ako izoluje svojich nasledovníkov od biblického rozlišovania. Pri údajnom množstve zázrakov a posolstiev od Pána neexistuje žiadna konzistentnosť ani kontinuita v prejavoch Ducha a žiadny pevný štandard, podľa ktorého by sa merali všetky zázračné tvrdenia. Napriek dôkazom o podvodoch a šarlatánoch toto hnutie naďalej potlačuje neveru. Akýkoľvek pokus o kontrolu hnutia sa stretáva s obvineniami zo snahy uhasiť Ducha ( 1.Tesaloničanom 5:19-20 ) alebo s obvineniami zo spáchania neodpustiteľného hriechu ( Matúš 12:31-32 ).

Charizmatickí vodcovia, imúnni voči kritike, si môžu robiť a hovoriť, čo sa im zachce, a ich schopnosť vymýšľať nové herézy nepozná hraníc. Ako opisuje John MacArthur v knihe Strange Fire , charizmatické hnutie prenieslo falošné učenie do zvyšku cirkvi.

V nedávnej histórii žiadne iné hnutie neurobilo viac pre poškodenie veci evanjelia, pre skreslenie pravdy a pre udusenie artikulácie zdravej doktríny. Charizmatická teológia premenila evanjelickú cirkev na žumpu omylov a živnú pôdu pre falošných učiteľov. Deformovala pravé uctievanie nespútaným emocionalizmom, znečistila modlitbu súkromným blábolením, zamorila pravú spiritualitu nebiblickým mysticizmom a skazila vieru tým, že ju premenila na tvorivú silu na vdýchnutie svetských túžob. Povýšením autority skúsenosti nad autoritu Písma charizmatické hnutie zničilo imunitný systém cirkvi – nekriticky poskytlo voľný prístup ku každej predstaviteľnej forme kacírskeho učenia a praxe. ^[3]

Nie je prekvapujúce, že svet dokáže prehliadnuť klamstvá a korupciu charizmatickej cirkvi. Jej pokračujúca dominancia teda nie je len hrozbou pre ľudí, ktorí sa ocitli pod jej vplyvom – poškodzuje aj reputáciu zvyšku cirkvi, pretože premieňa Pána, Jeho zázračnú moc a vieru v Neho na patetický vtip pre pozorujúci svet. A kým sa charizmatické hnutie nezačne samo kontrolovať a neprestane byť živnou pôdou pre heretikov, šarlatánov a podvodníkov, bude naďalej významnou prekážkou v dosahu pravého evanjelia.

Boží ľud musí brať Jeho pravdu vážne – jej dostatočnosť, neomylnosť a autoritu. Musíme mať jasno v tom, čo hovorí a čo tým myslí. A musíme byť neobmedzení v našej schopnosti prinášať túto pravdu skazenému a umierajúcemu svetu.