„Viem, kde bývaš — tam, kde je trón satanov. A predsa sa držíš môjho mena.“ (Zjavenie 2:13)

Cirkev v Pergame žila na ťažkom mieste. Bola obklopená pohanstvom, modlárstvom a kultúrou, ktorá bola v priamom rozpore s Božou pravdou. Napriek tomu ju Pán Ježiš Kristus neodsúdil za to, že žila uprostred nepriateľského sveta. Problémom nebolo, že svet bol okolo cirkvi. Problémom bolo, že svet sa začal dostávať do cirkvi.

Toto je jedno z najväčších nebezpečenstiev, ktorým Kristova cirkev čelí aj dnes.

Vernosť vo svete neznamená podobnosť so svetom

Ježiš začína svoje posolstvo cirkvi v Pergame slovami, ktoré sú zároveň povzbudením aj varovaním. Vie, kde žijú. Pozná tlak, ktorému čelia. Vie, že zostať verný Kristovi v prostredí nepriateľskom voči evanjeliu nie je jednoduché.

To je dôležitá pravda aj pre nás. Boh nikdy nepovolal svoju cirkev, aby sa izolovala od sveta. Kristus posiela svojich učeníkov do sveta. Máme byť svetlom v tme, soľou zeme a svedkami Krista. Ale existuje zásadný rozdiel medzi tým, keď cirkev žije vo svete, a tým, keď svet začne formovať cirkev. Cirkev v Pergame zostávala v niektorých oblastiach verná. Držala sa Kristovho mena a nezaprela vieru. Dokonca aj uprostred prenasledovania existovali ľudia, ktorí boli ochotní zostať verní až do smrti.

Napriek tomu Ježiš hovorí: „Ale mám niečo proti tebe.“

Prečo?

Pretože popri vernosti v jednej oblasti začala cirkev tolerovať kompromis v inej.

Kompromis začína toleranciou

Ježiš vytýka niektorým členom pergamského zboru, že sa držia učenia, ktoré vedie k modlárstvu a morálnemu kompromisu. Cirkev možno sama toto učenie oficiálne nehlásala. Jej problémom však bolo, že ho tolerovala. A práve tu sa nachádza jedno z najväčších nebezpečenstiev aj pre dnešnú cirkev. Kompromis nemusí začať tým, že zbor otvorene odmietne Bibliu. Často začína oveľa nenápadnejšie.

Začína tým, že prestaneme rozlišovať medzi pravdou a omylom.

Začína tým, že sa bojíme nazvať hriech hriechom.

Začína tým, že povieme: „Každý má predsa právo na svoj názor.“

Alebo: „Nechceme nikoho súdiť.“

Alebo: „Musíme sa prispôsobiť dnešnej dobe.“

Samozrejme, kresťan nemá byť hrubý, pyšný ani samoľúby. Pravdu máme hovoriť v láske. Láska však nikdy neznamená, že prestaneme hovoriť pravdu. Cirkev, ktorá miluje ľudí, ale prestane milovať Božiu pravdu, im napokon nemá čo ponúknuť.

Keď chceme byť prijateľní pre všetkých

Jedným z pokušení cirkvi v každej generácii je túžba byť prijateľná pre svet. Chceme, aby nás ľudia mali radi. Chceme, aby evanjelium nikoho neurazilo. Chceme odstrániť všetko, čo sa dnešnému človeku zdá neprijateľné. Lenže evanjelium nemôžeme upravovať podľa požiadaviek kultúry.

Ak odstránime realitu hriechu, už nepotrebujeme Spasiteľa.

Ak odstránime Boží súd, kríž prestáva mať svoj význam.

Ak odstránime výzvu k pokániu, zostane nám iba náboženský optimizmus.

Ak prispôsobíme Božie Slovo svetu natoľko, že už svet nič neusvedčuje, potom sme prestali byť svetlom.

Ježiš nepovedal svojej cirkvi, aby získala svet tým, že sa mu bude podobať. Povolal ju, aby svetu prinášala pravdu, ktorú sám svet nemá.

Kristus berie doktrínu vážne

Dnešná kultúra často považuje doktrínu za niečo nepodstatné. Dôležité vraj je, aby sme sa mali radi a aby sme boli „praktickí“. Teologické otázky sa môžu javiť ako niečo, čo kresťanov iba rozdeľuje. Ježišovo posolstvo Pergamu nám však ukazuje niečo úplne iné. Na pravde záleží.

Na tom, čomu cirkev verí, záleží.

Na tom, čo cirkev toleruje, záleží.

Falošné učenie nikdy nezostáva iba v oblasti intelektu. To, čomu veríme, napokon ovplyvňuje spôsob, akým žijeme. Zlé učenie vedie k zlému životu. Preto Nový zákon opakovane vyzýva kresťanov, aby bdeli nad učením, skúmali všetko podľa Božieho Slova a rozlišovali medzi pravdou a omylom. Biblická láska nie je ľahostajnosť voči pravde. Biblická jednota nie je jednota za každú cenu. A biblická tolerancia neznamená tolerovať to, čo Kristus odsudzuje.

Boží súd začína pri Jeho ľude

Slová, ktoré Kristus adresuje kompromitujúcej cirkvi, sú vážne. Volá ju k pokániu a varuje pred súdom. Možno nás prekvapuje, že Ježiš hovorí tak prísne k cirkvi. Často si totiž predstavujeme Božiu lásku ako niečo, čo nikdy nenapomína, neusvedčuje a nevaruje. Ale láska, ktorá nikdy nevaruje pred nebezpečenstvom, nie je láskou. Keď Kristus napomína svoju cirkev, nerobí to preto, že by ju nenávidel. Práve naopak. Napomína ju, pretože mu na nej záleží. Kompromis je nebezpečný práve preto, že postupne ničí duchovný život cirkvi. To, čo sa najprv javí ako malý ústupok, môže postupne viesť k úplnému opusteniu biblickej pravdy. Preto potrebujeme brať Kristove varovania vážne.  Nielen voči „iným cirkvám“. Aj voči sebe.

Existuje nádej pre kompromitujúcu cirkev

Posolstvo Pergamu však nie je iba posolstvom súdu. Je to aj posolstvo milosti. Kristus nehovorí kompromitujúcej cirkvi, že už pre ňu neexistuje nádej. Volá ju k pokániu. To je dobrá správa.

Bez ohľadu na to, ako ďaleko sa jednotlivec alebo cirkev dostali na ceste kompromisu, cesta späť existuje. 

Tou cestou nie je lepší marketing. 

Nie je ňou nový program.

Nie je ňou ešte väčšie prispôsobenie sa kultúre.

Cestou je pokánie. Pokánie znamená uznať svoj hriech, obrátiť sa od neho a znovu sa podriadiť Kristovi a Jeho Slovu. Cirkev nepotrebuje byť relevantná za každú cenu. Potrebuje byť verná. Pretože svet nepotrebuje ďalšiu inštitúciu, ktorá mu bude opakovať to, čo už počúva zo všetkých strán. Svet potrebuje počuť hlas Boha.

Čo si z toho môžeme vziať?

Každá cirkev a každý kresťan by si mal položiť niekoľko nepríjemných otázok:

Kde robím kompromisy s tým, čo jasne učí Božie Slovo?

Existujú veci, ktoré tolerujem iba preto, že ich toleruje aj svet?

Bojím sa viac odmietnutia ľuďmi ako nevery Kristovi?

Je pre mňa jednota dôležitejšia ako pravda?

Som ochotný nazvať hriech hriechom — najprv vo vlastnom živote?

Cirkev v Pergame nám pripomína, že je možné správne vyznávať Kristovo meno a zároveň tolerovať veci, ktoré Ho urážajú. Je možné zostať verný v jednej oblasti a robiť kompromisy v druhej. Preto potrebujeme neustále skúmať samých seba vo svetle Božieho Slova.

Vernosť stojí viac ako kompromis

Kompromis je vždy lákavý, pretože sľubuje pokoj.

Ak trochu ustúpime, možno nás svet prijme.

Ak prestaneme hovoriť o niektorých témach, možno sa vyhneme konfliktu.

Ak zmeníme posolstvo, možno bude viac ľudí ochotných nás počúvať.

Ale cirkev, ktorá stratí svoju vernosť Kristovi, stratí aj dôvod svojej existencie.

Kristus nehľadá cirkev, ktorá bude obdivovaná svetom.

Hľadá cirkev, ktorá bude verná Jemu.

Preto aj dnes platí výzva, ktorú potrebujeme počuť:

Neprispôsobujme Krista svetu. Prinášajme svet pod vládu Krista.

A keď zistíme, že sme urobili kompromis, odpoveďou nie je zúfalstvo.

Odpoveďou je pokánie.

Kristus stále volá svoju cirkev späť k pravde.

A Jeho výzva zostáva jasná:

„Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkvám.“