Nie je zvláštne, že na Boha si často najviac spomíname vtedy, keď nám je ťažko? Choroba, strata, neistota či životné krízy nás vedú k modlitbe. Keď sa však život upokojí, účty sú zaplatené, zdravie slúži a všetko ide podľa našich predstáv, Boh sa môže nenápadne vytratiť z centra nášho života.

Práve na toto upozorňuje Charles H. Spurgeon vo svojej kázni „Forgetting God“, založenej na slovách proroka Ozeáša:

„...preto na mňa zabudli.“ (Ozeáš 13,6)

Boh si všíma, či na Neho myslíme

Spurgeon začína jednoduchou, no hlbokou myšlienkou: Bohu nie je jedno, či Ho ľudia poznajú a pamätajú na Neho.

Často si predstavujeme Boha ako vzdialeného pozorovateľa vesmíru. Biblia však ukazuje Otca, ktorému záleží na vzťahu s človekom. Keď človek zabúda na svojho Stvoriteľa, nie je to len porušenie pravidla – je to narušenie vzťahu.

Podobne ako rodiča zabolí, keď dieťa prestane prejavovať záujem, aj Boh s bolesťou hovorí:

„Zabudli na mňa.“

Pokoj a prosperita môže byť väčšou skúškou než utrpenie

Izraeliti volali k Bohu v Egypte aj počas putovania púšťou. Vedeli, že Ho potrebujú.

Keď však prišli do zasľúbenej krajiny, všetko sa zmenilo.

Mali domy, úrodu, pokoj a dostatok. Práve vtedy sa naplnili slová:

„Nasýtili sa, ich srdce spyšnelo, preto na mňa zabudli.“ 

A práve to sa stáva paradoxom kresťanského života:

• v núdzi sa modlíme viac,

• v hojnosti sa modlíme menej,

• v zápase hľadáme Boha,

• v pohodlí máme pocit, že všetko zvládneme sami.

Najväčším nepriateľom viery preto často nie je utrpenie, ale sebestačnosť.

Zabúdanie neprichádza naraz

Málokto sa jedného rána rozhodne: „Od dnes už Boha nepotrebujem.“

Skôr ide o pomalý proces. Najprv vynecháme modlitbu. Potom čítanie Biblie. Neskôr prestaneme ďakovať za obyčajné veci. Nakoniec sa Boh stane len okrajovou súčasťou nášho života.

Navonok môže všetko vyzerať rovnako. Pracujeme, staráme sa o rodinu, chodíme do cirkvi. No srdce už nie je obrátené k Bohu.

Najväčším problémom nie je nedostatok času

Často hovoríme:

• Nemám čas sa modliť.

• Nemám čas čítať Bibliu.

• Som príliš zaneprázdnený.

Spurgeon však ukazuje, že problémom nie je čas, ale priority. Na veci, ktoré považujeme za dôležité, si čas vždy nájdeme. Ak Boh postupne mizne z nášho každodenného života, nejde len o otázku rozvrhu. Ide o stav nášho srdca.

Na čo všetko môžeme zabudnúť

Keď človek zabúda na Boha, postupne zabúda aj na vďačnosť za prijaté dobro, vyslyšané modlitby, Božie vedenie v minulosti, Kristovu obeť na kríži, Božie zasľúbenia do budúcnosti. 

Takéto zabúdanie nás pripravuje o radosť, pokoj aj duchovnú silu.

Ako zostať blízko Bohu aj v dobrých časoch

Spurgeon nevedie čitateľa k pocitu viny, ale k návratu. Pripomína, že každé požehnanie má viesť k väčšej vďačnosti, nie k väčšej nezávislosti.

Prakticky to znamená:

• ďakovať Bohu aj za bežné dni,

• pestovať pravidelný čas modlitby a Božieho slova,

• pripomínať si, ako Boh konal v minulosti,

• nepovažovať úspech za výsledok vlastnej sily, ale za dar milosti.

Prosperita sama osebe nie je nebezpečná. Nebezpečné je, keď nás odvedie od Toho, ktorý je jej skutočným Darcom.

Spurgeonova kázeň je prekvapivo aktuálna aj po viac než sto rokoch. Žijeme v dobe, keď máme viac pohodlia, možností a istôt než väčšina generácií pred nami. O to väčšie je riziko, že sa budeme spoliehať na svoje schopnosti namiesto Boha. Otázka preto neznie, či si na Boha spomenieme počas krízy.

Skutočná otázka je:

Pamätáme na Neho aj vtedy, keď sa nám darí?

Článok je voľnou interpretáciou kázne Charlesa H. Spurgeona „Forgetting God“ (Ozeáš 13,6), nie doslovným prekladom. Pôvodná kázeň je dostupná v The Spurgeon Library.