Žijeme v terapeutickej kultúre, ktorá sa zdá byť odhodlaná odstrániť pojem hriechu. To, čo Biblia jasne pomenúva ako morálne zlyhanie, spoločnosť často preklasifikuje na diagnózu. Cudzoložstvo a sexuálna nemorálnosť sa nazývajú sexuálnymi závislosťami. Závislosti od drog a alkoholu sú vnímané výlučne ako choroby, nie ako dôsledok vedomých rozhodnutí. A zbrane sú neraz označované za väčšie zlo než ľudia, ktorí stláčajú spúšť.

Nech je hriech akýkoľvek, takmer vždy sa nájde spôsob, ako ho ospravedlniť, predefinovať alebo aspoň zľahčiť.

Toto zmýšľanie však nepreniklo len do sveta – čoraz viac sa objavuje aj v cirkvi.

„Miluj hriešnika, nenáviď hriech“ – pravda alebo polopravda?

Výrok „miluj hriešnika a nenáviď hriech“ znie na prvé počutie múdro a biblicky. Často sa však používa ako šikovné klišé, ktoré má otupiť ostrie zodpovednosti. Namiesto toho, aby viedlo k pokániu a premene, slúži ako únik pred konfrontáciou s hriechom.

Áno, máme milovať hriešnikov. A áno, máme nenávidieť hriech. Problém však nastáva vtedy, keď tieto dve pravdy od seba oddeleníme spôsobom, ktorý Biblia nepozná. Takéto oddelenie totiž vedie k popretiu osobnej zodpovednosti človeka za jeho konanie.

Oživený gnosticizmus

Tento druh dualizmu nie je nový. Už v prvom storočí ho šírili gnostickí heretici. Ich učenie bolo natoľko zvodné, že apoštol Ján naň reagoval vo svojom prvom liste.

Gnosticizmus – ovplyvnený gréckou filozofiou, najmä Platónom – učil, že hmota je zlá a duch dobrý. Z toho vyplývalo, že telo a skutky tela nemajú skutočný význam pre duchovný stav človeka. Hriech spáchaný v tele vraj nemal vplyv na ducha.

Presne tento spôsob uvažovania sa dnes vracia v snahe oddeliť hriešnika od jeho hriechu – akoby skutky nemali nič spoločné s tým, kým človek je.

Falošná láska, ktorá neuzdravuje

Takýto prístup však nielenže skresľuje biblické učenie, ale aj samotný pojem lásky. Pravá láska si nevyžaduje úmyselnú slepotu. Nikto by netvrdil, že pacienta s rakovinou milujeme tým, že budeme popierať jeho diagnózu alebo ignorovať jeho stav.

Rovnako ani hriešnika nemilujeme tým, že jeho hriech prehliadame, ospravedlňujeme alebo zľahčujeme. Najláskavejšia vec, ktorú môžeme urobiť, je konfrontovať ho s pravdou – s cieľom uzdravenia, nie odsúdenia.

Inými slovami: nemôžeme skutočne milovať hriešnika, ak zároveň nenávidíme jeho hriech.

Nie dualizmus, ale dvojitá zodpovednosť

Samozrejme, spôsob, akým k hriechu pristupujeme, si vyžaduje múdrosť. Inak budeme hovoriť k neveriacemu, ktorý je duchovne slepý, a inak k bratovi či sestre v Kristovi, ktorí poznajú pravdu. No v každom prípade je cieľ rovnaký – svätosť jednotlivca aj čistota Kristovho tela.

Biblia jasne hovorí o cirkevnej disciplíne ako o prejave lásky (Matúš 18:15–20). Nejde o odsúdenie, ale o snahu získať brata späť. Ľahostajnosť, sentimentalita či zbabelosť prezlečená za pokoru nemajú v duchovnom živote miesto.

Láska, ktorá toleruje známy hriech, nie je Božou láskou. Je to svetská sentimentalita, ktorá ničí cirkev zvnútra.

Božia láska bez svätosti?

Mnohí dnes hovoria o Božej bezpodmienečnej láske tak, akoby rušila Jeho spravodlivosť a hnev. Takýto obraz Boha však nie je biblický – je modlou vytvorenou ľudskou predstavivosťou.

Ak Boh prehliada hriech, potom nie je potrebné odpustenie. Ak nie je potrebné odpustenie, Kristov kríž stráca zmysel. Evanjelium sa vyprázdňuje a odpoveď na otázku utrpenia vo svete sa stáva nemožnou.

Odstránenie Božej svätej nenávisti k hriechu neotvára dvere evanjelizácii – naopak, zatvára ich.

Láska, ktorá varuje

Máme milovať hriešnikov. Máme nenávidieť hriech. A tieto dve pravdy nesmieme rozdeľovať.

Naša nenávisť k hriechu sa má prejavovať láskou, ktorá varuje – súcitne, ale jasne. Láskou, ktorá nechce nechať človeka zahynúť v klame. Lebo ak hriešnika nevarujeme pred následkami jeho hriechu, ako môžeme tvrdiť, že ho skutočne milujeme?