Strach, ktorý sa z cirkvi vytratil

V Skutkoch apoštolov je veta, ktorú dnes v cirkvi takmer nepočuť: celej cirkvi sa zmocnil veľký strach (Sk 5,11). Nebol to strach z prenasledovania ani z rímskej moci. Cirkev sa zľakla Boha.

Stalo sa to po tom, čo Ananiáš a Zafira predali pole, časť peňazí si nechali a pred apoštolmi sa tvárili, že priniesli všetko. Nikto ich nenútil dať celú sumu. Ich hriechom nebolo to, že dali málo, ale klamstvo – túžba vyzerať zbožnejšie, než v skutočnosti boli. Obaja na mieste zomreli.

Dnes by nás taký príbeh skôr pohoršil, než priviedol na kolená. A práve to o nás veľa hovorí.

Čo bázeň pred Bohom je – a čo nie je

Bázeň pred Bohom nie je panika otroka, ktorý čaká na ranu. Nie je to ani neistota, či ma Boh ešte má rád. Je to úžas a vážnosť človeka, ktorý pochopil, pred kým stojí: pred Svätým, ktorý vidí do srdca, nenávidí hriech a nedá sa oklamať.

Písmo tieto dve veci drží pohromade. Ten istý Boh, ktorého voláme Otče, je podľa Listu Hebrejom stravujúci oheň (Heb 12,29). Žalmista dokonca hovorí, že u Boha je odpustenie práve preto, aby sme sa Ho báli (Ž 130,4). Milosť bázeň neruší. Milosť ju prehlbuje.

Nebojíme sa, lebo Ho nepoznáme

Tu je jadro problému. Dnešní kresťania sa Boha neboja nie preto, že by Ho poznali veľmi dobre a zistili, že sa Ho báť netreba. Neboja sa preto, že Ho nepoznajú.

Poznáme boha, ktorého sme si poskladali sami: chápavého, vždy súhlasiaceho, zameraného na naše pohodlie. Taký boh nikoho nevystraší – a nikoho ani nezachráni. Boha Biblie nepoznáme, lebo Bibliu nečítame celú. Vyberáme si verše o pokoji a požehnaní a preskakujeme tie o svätosti, hneve a súde.

Písmo pritom bázeň a poznanie spája do jednej vety: počiatkom múdrosti je bázeň pred Hospodinom a poznať Svätého je rozumnosť (Prís 9,10). Kto Boha pozná, ten sa Ho bojí. Platí to aj naopak: kde chýba bázeň, tam chýba poznanie.

Stačí sa pozrieť na ľudí, ktorí Boha naozaj uvideli:

• Izaiáš uvidel Pána na tróne a zvolal, že je stratený, lebo je človek nečistých perí (Iz 6,5).
• Peter po zázračnom rybolove padol Ježišovi k nohám a prosil Ho, aby od neho odišiel, lebo je hriešny človek (Lk 5,8).
• Ján, učeník, ktorý pri večeri ležal na Ježišovej hrudi, padol pred osláveným Kristom ako mŕtvy (Zj 1,17).

Ani jeden z nich nebol neveriaci. Ich strach nebol znakom slabej viery. Bol dôsledkom toho, že Boha uvideli takého, aký je.

Náš pokoj pred Bohom preto často nie je dôverou. Je to nevedomosť. Ozeáš to povedal priamo: Boží ľud hynie pre nedostatok poznania (Oz 4,6).

Bázeň ako znak zdravej cirkvi

Smrť Ananiáša a Zafiry cirkev nezničila. Očistila ju. Lukáš opisuje dva dôsledky: veriaci začali brať hriech vážne a ľudia zvonka sa neodvažovali pripojiť len tak, zo zvedavosti (Sk 5,13). A predsa hneď v ďalšom verši čítame, že veriacich pribúdalo (Sk 5,14).

O niekoľko kapitol neskôr Lukáš zhrnie stav cirkvi takto: žila v bázni pred Pánom, Duch Svätý ju potešoval a rástla (Sk 9,31). Bázeň a rast nestoja proti sebe. V ranej cirkvi išli spolu.

Aj Pavol píše, že ľudí presviedča práve preto, že vie, čo je bázeň pred Pánom (2 Kor 5,11). Evanjelizácia sa nerodila z túžby zaplniť lavice. Rodila sa z vedomia, že každý človek sa raz postaví pred svätého Boha.

Čo sa stane, keď bázeň zmizne

Cirkev, ktorá sa nebojí Boha, sa začne báť ľudí. Bojí sa, že odídu, že sa urazia, že kázeň bola príliš tvrdá. A tak sa prispôsobí:

• o hriechu hovorí ako o „zranení“ alebo „slabosti“,
• o Božom hneve a pekle mlčí,
• bohoslužbu meria tým, ako sa pri nej ľudia cítia,
• napomenutie brata považuje za nelásku.

Výsledkom je kresťanstvo bez pokánia. Ak Boh nie je svätý, hriech nie je vážny. Ak hriech nie je vážny, kríž nie je potrebný. Evanjelium bez Božej svätosti prestáva byť dobrou správou a stáva sa len jednou z ponúk, ako sa cítiť lepšie.

Peter pritom píše, že súd sa začína od Božieho domu (1 Pt 4,17). Boh berie čistotu svojho ľudu vážnejšie než my.

Cesta späť: spoznať Boha takého, aký je

Bázeň sa nedá vynútiť ani nacvičiť. Je ovocím poznania. Ak chceme, aby sa vrátila do našich životov a zborov, musíme sa vrátiť k Bohu, ako sa zjavil v Písme.

1. Čítať celú Bibliu. Aj Leviticus, prorokov a Zjavenie, nielen obľúbené žalmy. Boh sa predstavuje sám a nepotrebuje našu cenzúru.
2. Pýtať sa najprv na Boha. Nie „čo mi tento text dáva“, ale „čo tento text hovorí o Bohu“.
3. Nazývať hriech hriechom. Začať pri sebe, pri pokrytectve, ktoré nikto iný nevidí. Presne tam začal Boh aj v Jeruzaleme.
4. Pozerať sa na kríž. Nikde nevidno Božiu svätosť a Božiu lásku jasnejšie. Kríž ukazuje, čo si hriech zaslúži, a zároveň Toho, kto to vzal na seba.

Ježiš povedal, že večný život je poznať jediného pravého Boha a Toho, ktorého poslal (Jn 17,3). Poznanie Boha nie je doplnok pre teológov. Je to samotný obsah viery.

Na záver

Otázka teda neznie, či je bázeň pred Bohom pre cirkev dobrá. Otázka znie, či Boha poznáme natoľko, aby sme sa Ho báli – a natoľko, aby sme Ho milovali. Kto Ho naozaj pozná, robí oboje.

Skúste si tento týždeň pomaly prečítať Izaiáša 6 a Skutky 5. A potom sa úprimne opýtajte: poznám Boha, o ktorom tieto kapitoly hovoria?

Článok je voľne inšpirovaný textom Johna MacArthura Is fear of God Good for the Church?