Pamätáš si, ako si po prvý raz činil pokánie pred Pánom slávy? Žiaden pocit v živote nemôže byť vyšší a uspokojivejší ako byť v pokoji s Bohom. Pre mnohých kresťanov je však pokánie len vecou minulosti – niečo, čo robili, keď vstúpili do Božej rodiny, ale nie niečo, čo robia pravidelne, každý deň.

Kedysi sme boli nepriateľmi Boha. To je to, čo píše Pavol v Rim 5/10. Vzbúrili sme sa proti svätému Bohu a odmietli sme jeho zvrchovanú vládu. Prestúpili sme jeho svätý zákon a kráčali sme v neposlušnosti jeho dobrým príkazom. No Boh k nám milostivo prišiel, keď sme boli cudzinci. Bola to zvrchovaná milosť a milosrdenstvo, ktoré nám poskytli výsadu pokánia.

Kresťan nemôže naplniť kresťanský život mimo správneho postoja k pokániu. Život v pýche a sebestačných vedomostiach a moci sa Bohu nepáči (Jakub 4/6). Keď to správne uchopíme, vidíme že každá oblasť nášho života je poškvrnená hriechom a vyžaduje pravidelné pokánie. Pokánie je ťažké, pretože si vyžaduje, aby sme boli k sebe úprimní. John Flavel povedal: „Je ľahšie plakať proti tisícke hriechov iných, ako zabiť jeden zo svojich vlastných.

Existuje však pokánie, ktoré nie je pravé, pretože nie je voči Bohu. Môže byť vyvolané pocitom hanby a je pravdepodobné ,že ak by sa na to neprišlo, k pokániu by ani nedošlo. Hanba však nie je pokánie vyplývajúce z evanjelia. Taktiež pokánie  zo smútku, že zraníme a ublížime našim nabližším. Napríklad gambler môže lutovať, že svojou nerozvážnosťou ubližuje okoliu, rodine, no nie je to lútosť nad samotným hriechom, ale iba nad dôsledkami. Strach z trestu, súdu, aj toho Božieho tiež nie je pravé pokánie. Pokiaľ človek netúži uniknúť spravodlivému hnevu Boha ,ale iba lamentuje nad sebou,... to nie je pokánie.

Skutočné pokánie voči Bohu hľadí na Boha samotného. Áno je správne pokoriť sa, ospravedlniť, odčiniť následky, viac nehrešiť ale podstatou pokánia je uznanie viny voči Bohu. Zhrešil som voči tebe Bože, teba som zanedbal, na tvoje slovo so nehladel, Teba som urazil, Teba som zarmútil, Tebe som bol nevďačný, ...Pokánie nečiníme preto že nie sme takí dobrí ako ostatní, ale preto že nie sme svätí ako Pán.

Zatiaľ čo ospravedlnenie je jednorazový verdikt, ktorý sa už nikdy nebude opakovať, posvätenie je niečo, čo prebieha. A to si vyžaduje pokánie. Bez pokánia nie je možné kráčať s Bohom. AW Pink raz povedal: „Kresťan, ktorý prestal činiť pokánie, prestal rásť. Kto z nás môže úprimne povedať, že od svojho obrátenia žije životom skutočnej dokonalosti? Aj ten najmenší hriech stojí v ceste a bráni nám, aby sme Boha náležite oslavovali a naveky sa z neho tešili. Keď sa Pavol ocitol opäť v zajatí hriechu – obrátil sa k Bohu. Nepozeral sa do seba ani do vonkajšieho sveta psychológie, aby si zvýšil sebaúctu. Pozrel sa hore k Bohu. Všimnite si Pavlovu modlitbu na konci Rimanom 7:

^{Rim 7/24-25} Ja biedny človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? ²⁵ Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána. A tak teda ja sám svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu.

Pavol svedčil o pokání k Bohu a viere v nášho Pána Ježiša Krista. Tam kde je pokánie, je viera, veď Boh sám zabezpečil zmierenie. Keď hľadíme na Boha so slzami v očiach, pamätajme, že je to ten istý Boh, ktorý je Bohom a Otcom nášho Pána Ježiša Krista, a tento Boh

 ¹⁶ tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.   Preto prichádzajme k Bohu so svojim pokánim vo viere v Jeho drahého Syna, lebo k zmiereniu nie je možné dôjsť pokiaľ neuveríme v Ježiša Krista.